Symptómy Jedovatý hmyz
Od jari do jesene sa to v prírode len hemží rozmanitými hmyzími tvorečky. Kým niektorí z nich už od pohľadu vyzerajú škaredo, iný nás neprestávajú udivovať svoju ojedinelú krásou. Vo väčšine prípadov sa človeku neoplatí, aby sa ich dotýkal alebo dokonca vzal do dlane. Mnoho hmyzie hávede dovedie poriadne potrápiť.
Otrava vyvolávajúce živočíchy z hmyzie ríše
Voľným laickým okom nedá rozpoznať neškodné druhy od jedovatých. To dokáže len odborník. Na slovenskom území sa vyskytuje veľká kopa hmyzích druhov, medzi ktorými sú aj takí, ktorí ohrozujú určitú skupinu ľudí na živote. Ak sa napríklad alergici či malé deti nejakým nedopatrením s týmito jedovatými druhmi stretnú, potom to môže mať nedozerné následky.
Na južnú Moravu a do Čiech migrujú vo veľkom chrobáky, ktorí v minulosti žili buď v iných oblastiach alebo aj vo vzdialenejších krajinách. Možno ich tiež stretnúť v ďalších európskych štátoch. Rozmanití tvory z ríše hmyzu odlietajú do miest, kde sú pre nich vhodnejšie podmienky. Spravidla preferujú suchšie a teplejšie stanovište. Tú majú dostatok potravy.
Chrobáky sa dajú považovať za všade prítomného šestinohého živočícha, na ktorý možno naraziť vo veľkej miere v exotických krajinách. Títo zástupcovia z čeľade chrobákov sa pýši pevne prispôsobenými krovky. Tie perfektne chráni zvyšok tela chrobáka. Ďalším príznačným znakom sú aj väčšie hryzadlá, tykadlá majúci článkovitou podobu atď. Chrobák má unikátny toxín, ktorý sa tvorí v žľaze, ktorý sa nachádza priamo v jeho zadočku alebo v niektorom z hrudných článkov. Týmto živočíchom slúžia tieto toxické látky ako obranný mechanizmus. Jed pochádzajúce z jednotlivých druhov chrobákov obsahuje najrôznejšie zlúčeniny, ako je predovšetkým zmes organických látok, číra viskóznejšie kvapalina či iná chemikálie.
Chrobáky z čeľade majkovití
Majka fialová je druh chrobáka, ktorý sa môže pochváliť charakteristickou skrátenú podobou elytra. Práve táto časť telíčka vyrastajúceho z druhého hrudného článku zakrýva čiastočne zadnej partie. Dospelý jedinec dosahuje dĺžku zhruba štyroch centimetrov. Poznamenať možno, že samica je výrazne väčšia ako samec. Tým pádom má tučnejšia zadoček. Na hlavičke a štítu má tento chrobák prepracované subtílne bodkovanie. Ďalším dôležitým znakom je kovovo nestály odtieň. Ten môže byť prefarbený od modrej cez modrofialovú až po modročiernu. Chrobák s nápaditým ženským menom prechádza vývojovými štádiami. Na začiatku je mrštná larvička, ktorá sa vyliahne z vajíčka. Tento tvor vyniká neobvyklými pazúriky a zaiste tiež špeciálnymi výrastky. Tie možno uvidieť na konci telíčka. Pochádzajúcimi larvičkám sa inak nepovie ako triungulini. Práve títo živočíchy sa vydávajú na dlhú cestu, aby sa dostali do cieľa. Tým sú kvety rôznych rastlín. Tu potom vyčkávajú na vhodný okamih, aby sa zachytili na svojho potenciálneho hostiteľa. Ide o skupinu blanokrídleho hmyzu, ktorý si tohto tvora dopraví nechtiac do svojho príbytku. Triungulini nepozorovane obsadí včelí vajíčka a zjedia ich. Akonáhle sú nasýtení, premení sa v obtlstlý larvičky. Tá plienia prvotné včelí zásoby. V ďalšej fáze sa tvor mení v Beznohé formu larvy. Nakoniec ho neminie ani premena v kuklu. Až z nej sa potom vykľuje dospelý chrobák. Samička kladie v prírode až tisícky vajíčok.
Majka fialová sa pokladá za chrobáka, ktorý uprednostňuje teplomilné a suchomilné oblasti. Pohybuje sa v lokalitách s čistým ekosystémom. Ak tohto živočícha niekto vyruší, ten sa potom účinne bráni. Má k tomu prispôsobený jedový orgán. Z chĺpkov na nôžkach vystrekuje miniatúrne kvapôčky, v ktorých sa nachádza prudký jed tzv. Kantharidin. Ten vytvára na ľudskej koži nepríjemne svrbivé pľuzgiere. Ak sa tento jed dostane priamo ústami alebo rankou do tela, potom okamžite navodzuje smrť.
U nás žije tiež majka obyčajná, ktorá sa od uvedeného druhu líši čierno kovovo modrým odleskom. Ide o ďalšieho jedovatého chrobáka, ktorého domovinou sú stredné, ako aj južné moravské biotopy. Tento druh osídľuje tiež miesta v Čechách.
Puchýrnik lekársky je ďalšia chrobák z čeľade majkovitých, ktorý môže mať dĺžku cez dva centimetre. Bežne tento živočích je prenádherne zelene sfarbený. V prírode však existuje táto forma pod chrobáka aj v iných farebných odtieňoch. Prevažne sa vyskytuje po celom európskom kontinente, však nájsť ho možno tiež na kaukazských stanovištiach. U nás preferuje nížinatej oblasti. Ľudia ho môžu zahliadnuť aj na moravskom území.
Dospelé jedince spomenutého chrobáka vyhľadávajú zhruba od neskorej jari až do obdobia časti leta trávnaté oblasti, lesostepi, ojedinelá exponované miesta, vyrastené solitérne kríky a stromy. Spozorovať je možné tento druh chrobáka, ako si pochutnáva na zelených listoch drevnaté rastliny. Stručne povedané zavíta najčastejšie na statný strom z čeľade olivovníkovitého. Okrem jaseňa navštívi tiež orgován, vtáčí zob obyčajný či stredne veľký ker z čeľade zimolezovitého. Občas dôjde k jeho premnoženiu a to potom sa podpíše na rastlinách. Puchýrnik lekársky využíva pre svoj vývoj tiež rod blanokrídleho hmyzu. V tomto prípade samice pľuzgiernika nakladie vajíčka do zeme a larvičky sa potom činorodo dostanú do včelieho úľa. Tu žijú výlučne parazitickým spôsobom. Tento chrobák oplýva tiež prudkým jedom, ktorý vypúšťa, v prípade že sa cíti byť zahnaný do kúta. Toxická tekutina spôsobuje na koži bolestivejšie variantu pľuzgierov. Ak zasiahne oko, potom je isté, že človek už nebude vidieť.
Chrobák z čeľade střevlíkovití
Jedná sa o ohrozeného a veľmi vzácneho živočícha (prskavce), ktorý vyhľadáva s potešením suchšie lokality. Najmä sú to poľností, plochy ležiace ladom, pozemky vysadené viničom či trávnaté oblasti. Tento druh sa pohybuje na európskom území. Okrem toho existujú aj americkej druhy prskavců, ktorý dávajú prednosť územím v tesnej blízkosti jazier a riek.
Prskavec má výrazne pretiahnuté plochejšie telíčko. Je dlhý zhruba od niekoľko málo milimetrov až po tri centimetre. Chrobák má špeciálne vyvinuté krovky, ktoré však nezakrývajú celú zadnú partiu. Prskavec sa vyznačuje typickými rysmi, ako je väčšia hlavička a hruď. Tieto časti tela sú sfarbené buď do hnedého alebo červeného odtieňa. Samozrejmosťou sú originálne krovky, ktoré majú ryhovanou podobu a sú prefarbené do niekoľkých farebných variantov a to od zelenej cez modrú až temne čiernu. Tykadlá prskavce sú na určitých miestach o niečo tmavšie. Tento chrobák má nôžky rozšírené.
V prírode žije prskavec väčšie, ktorého telo má necelý jeden centimeter. Obyčajne sa dá uvidieť v mnohých európskych štátov. Predovšetkým vyhľadáva kamenisté úkryty.
Títo hmyzie tvorovia vylučujú špeciálnu toxickú zmes, ktorá dosahuje teplotu okolo sto stupňov. Ide o peroxid vodíka, hydrochinón a inú chemickú zlúčeninu. Pokiaľ tento jed sa dostane do ľudského oka, potom človeku hrozí oslepnutie.
Chrobáky z čeľade drabčíkovití
Tento druh chrobáka sa odlišuje od ostatných živočíchov tým, že je jedovatý úplne celý. Jeho toxíny vytvára na koži pľuzgiere či opuchy. V oku dokáže táto látka narobiť paseku. Dochádza k poleptanie tenkej priesvitnej tkaniva čiže spojivky, prípadne aj k bolestivému zápalovému prejavu. Tieto živočíchy sa pokladajú za veľmi početnou čeľaď chrobákov. Tie dosahujú dĺžku maximálne niekoľko málo milimetrov. Taký chrobák je štíhly a má zmenšený tvar kroviek. Napríklad drabčík brehové sa pohybuje v blízkosti stojatých vôd. Má rád tiež vlhkejšie miesta v blízkosti vodných tokov. Uvidieť ho možno na poľnohospodárskych plochách. Práve tu sa schováva najradšej pod kameňmi.