Pravé kiahne

Z histórie

Zmienky o infekcii variolou pochádzajú už z doby starého Egypta. Podľa dochovaných spisov sa vojaci Alexandra Macedónskeho nakazili pravými kiahňami v Indii. Ďalšia zmienkou je epidémia v etiópskom vojsku, ktoré obliehalo Mekku v 5. storočí.

Prvý presnejší opis priebehu pravých kiahní pochádza od arabského lekára Rhazese z 9. storočia. Presný opis bol spísaný anglických lekárom Sydenhamem v 17. storočí.

Medzi významné osobnosti, ktoré podľahli kiahňam, patrí napr. Ľudovít XV., Cár Peter II. rakúsky cisár Jozef I., Leopold Lotrinský ai.

Veľmi dobre sú známe prípady, keď európski kolonizátori zavliekli pravej kiahne na americký kontinent. Kým v Európe bola úmrtnosť na kiahne medzi 20-30%, u populácie, ktorá im nikdy nebola vystavená, bola aj viac ako 50%.

Vakcína

Vakcína proti kiahňam je pripisovaná E. Jennorevi. Prvým naočkovaným bol 8-ročný chlapec, ktorému Jenner 15. mája 1796 podal látku získanú z pľuzgierikov choré slúžky. Keď bol chlapec neskôr vystavený kiahňam, neochorel. Aj cez veľké problémy a odmietanie očkovania sa podarilo očkovanie rozšíriť z Anglicka do ostatných krajín. 1799 bolo prvýkrát vykonané mimoanglické očkovanie vo Viedni, v Prahe o rok neskôr.

V roku 1966 prijala a začala WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) program, ktorý mal viesť k eradikácii pravých kiahní. Po roku 1974 sa vyskytovala nákaza už len Indii, Pakistane, Bangladéši a Etiópii. Posledným prirodzene sa nakazeným bol somálsky kuchár, a to v roku 1977. 8. mája 1980 bolo vyhlásené celosvetové odstránenie pravých kiahní. Vírus sa dnes vyskytuje v chránených laboratóriách.

Patogén

Pôvodcom infekcie je vírus patriaci do rodu Poxviridae, jedná sa o DNA orthopox vírus.

Prenos a príznaky choroby

Pravé kiahne sa prenášali kvapôčkovo. Nakazený bol infekčný do tej doby, než zmizol posledný neštovicový púčik. K rozšíreniu tiež mohlo dôjsť priamym kontaktom.

Inkubačná doba bola 7-19 dní

Počiatok infekcie bol spojený s horúčkami, bolesťou hlavy a celého tela a vracaním. Asi po 4 dňoch sa objavila vyrážka. Najskôr to boli drobné škvrny na jazyku a v ústach, až neskôr došlo k rozsevu na koži - na tvári, ďalej potom na horných a dolných končatinách. Neštovicové púčiky sa naplnili tekutinou. Tá bola sprvu priehľadná, postupne sa zakalila a mohlo dôjsť k zahnisaniu. Pri hojení dochádzalo k zasychaniu pľuzgierov a tvorbe pevných chrást. Ich odpadávanie bolo pomalé a zanechávalo jazvy, pretože neštovicový pľuzgier poškodil nielen pokožku, ale aj podkožia. S ústupom vyrážky tiež dochádzalo k ústupu choroby a uzdravovania.

Veľmi vážna bola hemoragická forma, pri ktorej sa objavovalo krvácanie do podkožia i orgánov. Chorý zomrel na vnútorné vykrvácanie.

Liečba

Liečba kiahní bola hlavne symptomatická, tj. na zníženie horúčky, obmedzeniu svrbení vyrážky atď.

S vývojom antivirotík sa laboratórne preukázalo, že niektoré môžu byť účinné aj proti pravým kiahňam, jedná sa o tecovirimat, cidofovir a brincidofovir.

Prevencia

Prevenciou do doby odstránenia pravých kiahní bolo očkovanie, ktoré sa už dnes nepoužíva.

comments powered by Disqus