Symptómy Jedovaté obojživelníky
Žaby tvoria najpočetnejšiu skupinu obojživelníkov. V minulosti odborníci objasnili a popísali tisíce druhov žiab. Tento druh živočícha často zdržiava na vlhších stanovištiach v tesnej blízkosti stojatých a tečúcich vôd. Spravidla žije tiež v tropických dažďových pralesoch a subtropických dažďových lesoch. Niektorým obojživelníkom sa značne darí v rôznych kútoch sveta.
Určité jedovaté druhy žiab možno štandardne pokladať za živočíchy majúce jedový aparát. Ten sa nachádza v ich koži. Väčšina jedovatých žabích stvorenia produkuje toxín kožnými jedovatými žľazami, ktoré sa stručne povedané nachádzajú nepravidelne na povrchu kože. V niektorých častiach epidermis môžu vytvárať prípadné zhluky. Dodať možno len to, že kožný sekrét má istú ochrannú funkciu. Žaby rozhodne jedom len tak neplytvajú, musí mať k tomu dobrý dôvod. Ak je niečo rozdráždi, potom je vedie inštinkt.
Obojživelníky z čeľade ropuchovité
Tieto druhy žiab s vedeckým názvom Bufonidae sa v podstate vyskytujú takmer všade na miestach, kde je dostatok vhodnej potravy. Ich jedový orgánom sú skrátka parotidní žľazy. V skutočnosti ide o miesta na tele, kde sa koncentruje väčšie množstvo žľazových buniek. Nájsť ich možno najviac po stranách žabie hlavičky a to v oblasti uší a očí. Zhluky sa tvorí niekedy tiež v bradavičnaté koži na chrbte. Výlučok jedu vyniká toxickými látkami, k najznámejším patrí bufoteniny a bufotoxiny. Prvý spomínaný toxín navodzuje halucinogénne stavy. Zasahuje tiež riadiaci orgán dýchanie a negatívne obmedzuje funkciu koordinácie pohybu. Druhý uvedený toxín má významný vplyv na funkciu srdca. Vďaka nemu sa v organizme zvyšuje krvný tlak a vzniká porucha srdcového rytmu.
Ropucha obyčajná sa hojne objavuje aj na našom území. Jej domovinou sú však ďalšie európske štáty. Dospelý jedinec môže dosahovať dĺžku až dvadsiatich centimetrov. V tomto prípade sa možno spomenúť, že samica je väčšia. Tento druh ropúch sa vyznačuje prirodzeným hnedým až šedohnědým sfarbením. Niektoré z žiab môžem mať svetlohnedú farbu s neostro ohraničenými tmavými škvrnami. Pre tento druh ropúch je charakteristický sploštený a okrúhly tvar hlavy. Ropucha obyčajná má pomerne krátke zadné končatiny. Tie sú vybavené veľmi nepatrnú častí blanky, čo evidentne dokazuje, že tento druh žije suchozemským životom. Pri pohybe používa krátke prískoky. Kuriozitou u týchto žiab sú jasné oči, ktoré majú medené až zlatočervenou prefarbenie. Príroda im nadelila tiež zrohovatené útvary na predných končatinách.
Jedové žľazy u tohto tvora sa podobajú polmesiaci. Viskózny sekrét je zložený z toxického halucinogénneho alkaloidu. Ak sa tento jed dostane do ľudského tela, potom nastupujú rôzne intenzívne kŕče a komplikovanejšie poruchy zažívacieho traktu.
Ropucha obrovská trávi väčšinu času v južnej časti amerického kontinentu. Samozrejme žije tiež na pevninskom území a priľahlých ostrovných štátoch Strednej Ameriky, výnimkou nie je ani austrálsky kontinent. Dospelé žaby dorastajú v priemere desať až dvadsať centimetrov. Bolo však vedecký zistené, že niektorí exemplári majú dĺžku cez tridsať centimetrov a váži necelé tri kilogramy. Tento tvor má niekoľko typických znakov: tuhšie formu bradavičnaté kože, premenlivé farebné vzorovanie, plávacie blany na zadných končatinách a zlatistú dúhovku. Mravce, termity a chrobáky sú pre neho skvelá potrava.
Tento živočích má jed ukrytý v príušných žľazách, takisto aj v ďalších žľazách na chrbte. Toxická látka bielej podoby disponuje obávanú zložkou zvanú bufotoxiny. Pokiaľ ho žaba vystrekne, potom sa tento jed dostáva do vzdialenosti približne tridsiatich centimetrov. Tento tvor vylučuje kožou nepatrné množstvo bufoteninu. Pri tomto jedovém kokteilu hrozí človeku navodenie smrti.
Ropucha hnědoskvrnná má najradšej južnej časti afrického kontinentu. Väčšinou preferuje temné zákutia s bujnou vegetáciou v blízkosti vôd. Má rada teplé počasie, a v prípade že sa ochladí, potom sa ukrýva pod drevnaté časti stromov či bloky horniny. V prírode sa môže dobre zahrabať do odumretého porastu. Jej dĺžka je zhruba jedenásť centimetrov. Tento tvor sa zvyčajne vyznačuje buď istým žltým prefarbením alebo hnědším odtieňom s patričnými škvrnami.Sekrét je opäť tvorený z toxínov (bufoteninu a bufotoxinu).
Obojživelníky pralesničkovití
Veľakrát sa títo živočíchy prezývajú "šípové žaby". Už samotný názov napovedá, že tento druh žabiek kedysi v minulosti lovili kmene indiánov. Tento získaný jed im potom slúžil ako smrtiaci prostriedok. Do tejto látky namáčali hroty svojich šípov. Takto pripravené zbrane nestratili svoju pôvodnú účinnosť ani po niekoľkých rokoch skladovania.
Avšak je nutné pripomenúť, aby žaba vyprodukovala správnu dávku toxínu, musela byť vystavená mimoriadnej stresovej záťaži.
Príroda nadelila pralesničkovitým stvorením nielen neskutočnú krásu, ale aj silnú jedovatosť. Tento druh žiab prekypuje pestrou farebnosťou, osobitým vzorovaním a jedinečnú hladkou kožou. Okrem toho tieto žaby vylučujú jedový sekrét, v ktorom sú zastúpené lipofilné alkaloidy. Toxíny týchto žiab v prvom rade pôsobí na nervové bunky. Tie sú ihneď paralyzované. Následne sa tento jed prejavuje aj v obehovej sústave. Tu spôsobuje prerušenie činnosti srdca.
Pralesnička azúrová môže dosahovať dĺžku necelých päť centimetrov. Jej telíčko vyniká azúrovým modrým sfarbením s rôzne veľkými čiernymi škvrnami. Dospelé samce sú oveľa menšie, ale zato majú príchytné terčíky v oblasti prstov. Tento tvor obýva severnú teritórium kontinentu Južnej Ameriky. Ako potrava mu poslúži hlavne mravce, termity a chrobáky. Touto stravou získava žaba potrebné látky, ktoré jej poslúžia na produkciu steroidného alkaloidu tzv. Batrachotoxinu.
Pralesnička drobná dokáže svojim jedom usmrtiť stredne veľkého cicavca. Produkuje totiž pumiliotoxin, ktorý sa radí k extrémne jedovým látkam. Ide o maximálne dva a pol centimetrového živočícha s kratšími končatinami, ktorý sa bežne pohybuje pri zemi v pralesoch Amazónie. V období dažďov sa začína táto žaba páriť. Tento druh vyniká chemicky obranným mechanizmom, ktorý ho ochraňuje pred potencionálnymi predátormi. Vedľa krycieho žiarivo červeného prefarbenia existujú pralesničky v modrej, zelenej a hnedej farbe.
Pozoruhodným živočíchom je aj Šípová žaba, ktorej domovinou je južný cíp Strednej Ameriky. Pochopiteľne žije tiež v unikátnom tropickom ekosystéme Južnej Ameriky. Pralesnička batiková je sfarbená od svetlo žltej cez zelenú až po modrú. Jej koža zdobí nepravidelné čierne prúžky. Niektorí jedinci majú dva a pol centimetra. Existujú aj exempláre, ktorý meria až šesť centimetrov. Tieto druhy žiab poskakujú po zemi a živí sa ako hmyzími jedinci, tak aj drobnými bezstavovcami. Ich rozmnožovanie tiež nastáva v období dažďov. V koži týchto žabiek vzniká toxín (pumiliotoxin a histrionicotoxin).
Najväčším predstaviteľom tejto rady obojživelníkov je pralesnička strašná. Tá vo svojom dospelom veku má až päť a pol centimetra. Na prvý pohľad dominuje pestrým sfarbením. Avšak tento druh nemá škvrny. Pre neho sú tiež príznačné priľnavé vankúšiky na prstoch. Ako jediný druh z čeľade pralesničkovitých sa pýši špeciálnou kostenou doštičkou v spodnej časti čeľuste. Tento tvor má pretkanou kožu jedovatými žľazami. Tie obsahujú alkaloidnej batrachotoxin, čo je silne účinný toxín. Len tak pre zaujímavosť, tento živočích má podľa odborníkov v sebe miligram jedu. Aj toto nepatrné množstvo je dostačujúce pre usmrtenie niekoľko desiatok ľudí.
Úplne na záver možno uviesť v krátkosti zopár jedovatých žabiek, ku ktorým sa tiež radí pralesnička dvojfarebná, pralesnička mnohofarebná, trojfarebná pralesnička, čarokrásna pralesnička, pralesnička pruhovaná, pralesnička síťkovaná a pralesnička premenlivá.